Galéria

Keď sa povie moderné umenie, veľa ľudí si predstaví bezduché machlanice, hotové za pol hodinu. Niekedy to tak možno naozaj je (teda pri umelcoch, ktorí chcú zo svojho umenia vyťažiť len peniaze), no keď sa do týchto obrazov poriadne zapozeráte a zamyslíte sa nad hlbším významom diela (k čomu vám určite dopomôže zvyčajný nižsšie uvedený popis), neuvidíte v ňom síce DaVinciho dielo, no určite tam budú pocity a myšlienky autora, počas jeho tvorby. No a tento pocit je naozaj silný, hlavne keď je obraz aj na prvý pohľad pekný a harmonický. Presne takýto pocit som mala ja počas návštevy výstavy s názvom Netuším, odkiaľ sa berie ten smútok v Nitrianskej galérii. Výstava stále prebieha a sú na nej vystavené diela dvoch mladých autoriek, Michaely Rázusovej-Nociarovej a Márii Matrkovej. Mna osobne najviac fascinovala krásna modrá farba. Bol to presne odtieň modrej, akú je vidieť iba v noci. Tento úžasný dojem ešte dotvárali biele hviezdy na očarujúcej modrej oblohe a vzdialené skaly, na ktorých oproti seba sedeli dve dievčatá. Obrazy si môžete pozrieť aj na týchto obrázkoch, ale farba je na nich zachytená nie veľmi dobre, nakoľko sa o niekoľko odtieňov líši od skutočnej. Pokiaľ vás táto výstava zaujala, máte možnosť si ju pozrieť ešte do 25.3.2012.

 

Za zmienku určite stojí aj druhá časť výstavy, tentokrát s názvom Hranice. Veľmi zaujímavým jej umiestnenie. Nachádza sa totiť v tzv. bunkri - bývalom úkryte civilnej obrany, ktorý je súčasťou galérie. No a toto jej umiestnenie ešte viac umocňuje dojem z celkovej výstavy. Nečakajte žiadne obrazy či fotografie. Ide totižto o video. Jeho hlavnou hrdinokou je samotná autorka, mladá Srbka, ktorá vyštudovala umeleckú vysokú školu v Banskej Bystrici. Týmto svojím dielom chce odkázať na vojnu v bývalej Juhoslávii, ktorá asi najviac postihla práve Srbov. Čo sa teda na tom videu deje? Táto mladá umelkyňa sa nachádza vo štvorci s rozmermi asi 1,5x1,5 metra, okolo nej je elektrické vedenie, má oči previazané čiernou šatkou a šesť hodín bez prestávky cúva dookola dozadu a vyslovuje stále jedno slovo : "Srbia", pričom keď prekročí hranice, potrasie ju elektrický prúd. Je bosá a oblečená len v akýchsi šatách pripomínajúcich plachtu, takže to cíti naozaj naplno. Niekedy si zase nachvíľu kľakne a "hmká" si melódiu srbskej hymny, potom zase vstane, dá ruky do pozícii "vzdávam sa" a pokračuje v tom, čo začala. Týmto všetkým chce poukázať na to, aký boli ľudia počas vojny obmedzení a nemohli v ničom napredovať. Podľa môjho názoru sa to tejto skromnej mladej umelkyni, dnes žijúcej v Londýne, naozaj podarilo... Túto výstavu si môžete pozrieť do 18.3.2012. Tu si môžete na vlastnej koži vyskúšať silu elektrického prúdu, akému bola autorka vystavená, pretože elektrická ohrada tvorí akési kulisy pred videom.