Cestovanie

Cyprus 

 Na Cypre rastie okolo dvetisíc druhov chránených a liečivých rastlín a aj vďaka tomu, sa nikedy označuje ako "ostrov liečiteľov". S touto tradíciou začali už mnísi a mníšky v kláštoroch, keď z liečivých bylín vyrábali čaje a mastičky. Dokonca si bylinky sami pestovali. Chorí ich žiadali o pomoc a dokonca dvom legendárnym liečiteľom, mníchom Kozmovi a Damiánovi, zasvätili kaplnku Agii Anargiri. Ďalej tu bol Daskalos, ktorého volali Strovoloský mág a bol považovaný dokonca za jasnovidca, aj vďaka tomu, že 70 rokov na Cypre uzdravoval ľudí z ťažkých chorôb liečením duše. Dnes sa vraj mladí na Cypre delia na dve skupiny čo sa týka medicíny. Jedna skupina zostáva verná tej prírodnej a druhá si čo najskôr nasadí antibiotiká, aby boli ešte v ten istý deň úplne zdraví.
 Na pláži Petra tou Romiou, ktorá je spojená s gréckou mytológiou, sa vraj z morskej peny zrodila bohyňa krásy, lásky, mladosti a vegetácie, Afrodita. Tu mala aj svoj chrám, preslávený vďaka sakrálnej prostitúcii. Cyprus si nesie povesť ostrova lásky a tým marketongovo láka snúbencov na svadby, či svadobné cesty. Existuje povera, že ak si na už spomínanej Afroditinej pláži nájdete kamienok v tvare srdca a večer si ho vložíte pod vankúš, vaša láska s partnerom sa upevní, alebo ak žiadneho nemáte, nejaký čoskoro do vášho života príde. Všeobecne tu vraj platí, že všetko čo sa týka lásky a vzťahov sa tu urýchľuje. Ak sa dvaja majú naozaj radi, ich vzťah sa upevní a ak nie, ihneď pochopia, že k sebe nepatria.
 Autor bestselleru Discovery of Atlantis, mladý architekt z Los Angeles Robert Sarmast, verí a chce dokázať, že Cyprus bol kedysi najvyšou horou bájneho kontinentu Atlantída, ktorý kedysi dávno zničilo zemetrasenie. Kontinent hľadý 80 kilometrov od cyperského pobrežia a tvrdí, že počas dvoch expedícií jeho tím našiel v hĺbke približne 1500 metrov kilometre dlhé ulice, chrám a paláce. Momentálne hľadá peniaze na tretiu expedíciu a jeho teórii o dávnom kontinente nahráva aj fakt, že na Cypre každoročne slávia "sviatok kataklizmy", čím oslavujú koniec potopy sveta. Sprevádzajú ho ľudové tance a spev a tento rok pripadol na 4. jún. Mimochodom, tento sviatok sa neslávi nikde inde na svete.
 Ostrov nie je ani v lete vôbec vyprahnutý. Vďaka jeho úrodnej pôde sa tu zberajú zemiaky trikrát do roka. Rastie tu mnoho ďalších druhov zeleniny a všetky majú spoločný názov - chorta (to zelené). Mladé šparglové výhonky tu považujú za viagru. Asi v každej domácnosti sa zavárajú olivy a každá domácnosť má svoj špeciálny recept. Čo sa ešte týka zavárania, tu sa dá do cukru zavariť asi všetko, vrátane zelených orechov. Čierne zlato Cypru, tak sa volá karobový sirup zo svätojánskeho chleba sa používa ako prevencia prosti osteoporéze, ale má aj mierne laxatívne účinky, takže je vhodný pre ľudí so zažívacími ťažkosťami. Okrem toho sa používa ako sladidlo, náhrada čokolády a jeho všestranné využitie podčiarkuje fakt, že sa kedysi pridával aj do zmesí na výrobu gramofónových platní a filmov do fotoaparátov. Špecialitou je tu soutzoukos, sladká klobása z hroznovej šťavy, kukuričného škrobu a mandlí, ktorá má niekoľkoročnú trvanlivosť.






Reykjavík (Island)

 V roku 1786 mal Reykjavík iba 167 obyvateľov. Dnes (podľa sčítania ľudu v roku 2007) ich tu žije okolo 118 000 a v rámci celej aglomerácie je to približne 200 000 obyvateľov, čo sú až dve tretiny z celkového počtu obyvateľov krajiny. Napriek tomu, že táto metropola nepatrí k najväčším, môže sa pochváliť bohatým spoločenským životom, pretože sa tu po celý rok konajú rôzne slávnosti a festivaly (napr. Festival mora. Zimný festival svetla, Letná kultúrna noc...), takisto sa tu nachádza veľa múzeií a galérií a sôch. Asi jednou z najviac fotografovaných je socha Sólfar (Slnečná cesta), ktorá sa nachádza na severnej pobrežnej ulici a tvarom napodobňuje vikingskú loď, ktorá smeruje k západu slnka na severe, podľa čoho dostala aj názov. Z ocele ju v roku 1986 vytvril domáci umelec Jón Gunnar Árnason.
 Reykjavík obmýva voda atlantického oceána z jeho vonkajšej časti a jeho vnútrom preteká rieka Ellidaá. Táto rieka nie je pre lode splavná, ale žije v nej veľa lososov. V srdci Reykjavíku sa nachádza ďalšia vodná plocha, a to rybník Tjornin, na ktorom je postavená betónová budova radnice, ktorá pozostáva z dvoch traktov. Ku vchodu sa dá dostať po moste. V rybníku žije niekoľko druhov vtákov, ako napríklad divé kačky, husi, labute... V priestoroch radnice sa konajú rôzne výstavy a nachádza sa tu aj veľmi zaujímavý trojrozmerný plastický model celého Islandu. V jej blízkosti sa nachádza najznámejšia škola mesta, kde študovali všetci miestni prominenti. Okrem nej, je tu ajniekoľko múzeií, medzi nimi aj to najslávnejšie - Islandské národné múzeum.
 Perlou Reykjavíku je budova Perlan (Perla), ktorá je budovou mestského vodojemu. Je postavená na kopci Óskjuhlid, kde sa predtým po celé roky nachádzali zásoby teplej vody. Stavba je vysoká 25 metrov a nvrhol ju domáci architekt Ingimundur Sveinsson. Na dolnom poschodí sa nachádza veľká zimná záhrada a na štvrtom, najvyššom poschodí, šesť panoramatických teleskopov, ktoré poskytujú pohľad na celé mesto, dokonca pri dobrej viditeľnosti aj na 120 kilometrov vzdialenú sopku Snefellsjokull, ktorá bola preslávená najmä vďaka románu Jula Vernea, Cesta do stredu Zeme. Ďalej sa v tejto budove nachádza aj reštaurácia, múzeum severských ság a aj umelý gejzír.
 Asi každý vie, že Reykjavík je najsevernejším hlavným mestom na svete a najzápadnejšou metropolou v Európe. Okrem toho je to aj najmenšia metropola a pripomína skôr provinčné mesto. Farebné domčeky obložené vlnitým plechom prevažne zo začiatku 20. storočia sa prepletajú s futuristickými sklenenými budovami, a tak ako dnes v mnohých mestách sa tu mieša historická architektúra a kultúra s tou modernou. Krásne kulisy vytvárajú hory vulkanického pôvodu, z nich najvyšiia v meste, Esja (914 m). Hovorí sa, že Reykjavík je bránou Islandu . Leži na juhozápade ostrova, na polostrove Reykjanes, pri zálive Faxaflósi a obklopujú ho mnohé ostrovčeky, zálivy a prielivy Atlantického oceánu. Je tu zastúpený hlavne priemysel spojený s rybolovom a preto je tu aj početné zastúpenie konzervární rýb.





New York (USA)

 Hračky sú tu už tisíce rokov a ich úlohou je zabaviť nielen deti, ale aj dospelých. American Girl Place túto úlohu rozhodne plní. Môžete si tu nakombinovať bábiku presne podľa vašich predstáv (farba pleti, očí, vlasov...), takisto ju môžete obliecť do módnych tredov, ktoré sa obnovujú každé dva roky a dokonca môže American Doll získať aj vašu podobu. Vďaka historickým podobám bábik, sa vďaka nej deti naučia dôležité udalosti amerických dejín, na ktoré si Američania naozaj potrpia. Nikdy som nebola veľkou faninkou bábik, ale vďaka tomu, že toto miesto okrem nich ponúka aj milé posedenie pri čaji či jedle, pričom pri každom stole je okrem normálnych stoličiek a stoličky pre deti, aj stolička pre bábiku; množstvo doplnkov a nábytku, je toto miesto naozaj milým spestrením dňa, odkiaľ odchádza asi každé malé dievča s úsmevom na tvári a s American Doll v rukách.
 Salty Dog nie je len koktail z vodky a grapfruitového džúsu so slaným okrajom pohára, ale je to aj názov obľúbenej reštaurácie v Brooklyne (nájdete ju na adrese Bay Ridge 7509,3. Avenue). Zvonka pripomína skôr garáž a jej interiér vás prekvapí ešte viac - na jednej strane barový pult, na tej druhej požiarnicke auto, ktoré je tu ako symbol, ktorý hlása, že kedysi tu sídlila stará škola požiarnej zbrojnice. Nachádzajú sa tu aj veľké televízne obrazovky, na ktorých si môžete pozrieť športové zápasy. Okrem širokej ponuky nápojov a jedál ponúka táto originálna reštaurácia aj karaoke a živú hudbu. Pokiaľ máte radi nezvyčajnú atmosféru, určite toto miesto neobídete.
 Niektorí si myslia, že život je jedno veľké javisko, a to si myslí aj Robert John Burck alias Naked Cowboy. Tým jeho javiskom je Times Square, presnejšie 42.ulica na križovatke 7. Avenue a Brodwaya. Toto miesto ponúka aj množstvo iných nezvyčajných show, ale vrátim sa k už spomínanému Cowboyovi. To čo má na sebe pozostáva len z tetovania na ramene, klobúku, čižiem s ostrohmi, slipmi a gitary, ktorá však vytvára dojem, že je nahý. Pokiaľ sa vám jeho vystúpenie spojené s hrou na gitaru a spevom bude páčiť, môžete mu hodiť nejaké drobné do gitary a spraviť si aj fotku, tak ako veľa iných okolostojacich a fanúšikov. Prekvapivo sa tento mladík s vypracovaným telom snažil o kariéru politika, dnes je tiež autorom niekoľkých kníh, v ktorých píše o vlastnej teórii života.
 Zhon, trúbeine áut, svetlá... a kone. Toto je typický kontrast azda najmodernejšieho mesta súčastnosti a majestátneho zvieraťa, ktoré si spájama ako dopravný prostriedok prevažne s minulosťou. Tu však slúži ako dopravný prostriedok, kam sa tie ostatné nedostaná, keďže policajta na koni asi nie je možné prehliadnuť, odrádza podaktorých možných páchateľov od nejakej kriinálnej činnosti a umožňuje riešiť problémy, ktoré sa vyskytnú v dave. Pokiaľ sa budete chcieť zvečniť s touto zaujímavou súčasťou New Yorku, vždy sanájde niekto, kto rád stlačí spúšť váško fotoaparátu.








Miláno (Taliansko)

Na Duomo, ktoré sa nachádza na námestí Piazza del Duomo je nádherný pohľad. A takisto aj z neho! Po vyšliapaní 250 schodov sa vám naskytne úžasný pohľad na celé Miláno a pri jasnom dni aj na Alpy. Na streche sa nachádza aj jeden zo symbolov Milána - Madonnina zo zlata. Katedrála Duomo je štvrtou najväčšou katedrálou na svete. Nachádza sa tu 3 400 sošiek a 135 veží. Mark Twain raz povedal: "Katedrála Duomo je par excellence symbol Milána, je to prvá vec, ktorú hľadáš ráno po prebudení a posledná, na čo uprieš svoj zrak večer." Vyhladovaní sa určite vyberte do Panzerotti Luini (blízko Duoma). Sú tu najlepšie panzerotti široko-ďaleko. Okolo obeda sem ale nechoďte - čaká sa tu v rade aj 20 minút. Pokiaľ neviete, panzerotti sú okrúhle cestoviny plnené rajčinami a mozzarelou, preložia sa a vypražia. Blízko Duoma sa nachádza aj Isola del Tesoro. Je to reštaurácia a pizzeria a bratia Tola vás tu privítajú a obslúžia ako hostí, ktorí k nim prišli na návštevu domov. Špecialitou šéfkuchára sú spaghetti allo scoglio reale. Je to typické cagliaritánske jedlo, ktoré si určite v tejto sardínskej reštaurácii objednajte.
Mesto Miláno je miestnym dialektom nazývané Milan. Toto mesto módy a dizajnu vám určite učaruje! Pokiaľ sa sem plánujete pozrieť a nepotrebujete letieť práve prvou triedou skúste letenku od nejakej low cost spoločnosti. Let trvá ani nie hodinku, takže to určite prežijete, zvlásť keď narazíte na letenku za 50 € alebo aj menej. Čo sa týka ubytovania skúste kliknúť na www. venere.com.
Určite celý deň (v mojom prípade to bolo niekoľko dní, pretože toto miesto sa spája s dvomi ľuďmi, ktorých nekonečne obdivujem) vám zaberie návšteva Castello Sforzesco a parco Sempione. V 15. storočí tu sídlil Ludovic Mario "Il Moro" Sforza, patrón najväčšieho maliara, Leonarda daVinciho. Sú tu obrovské archívy obrazov, múzeá, umelecká zbierka Pinakotéka del Castello Sforzesco. V parku medzi Castellom a Arcom della Pace sa nachádza krásny trávnik ako stvorený na siestu. Arco della Pace je úžasný Oblúk Mieru vybudovaný Napoleonom. Kanále Navigli, ktoré boli technicky vylepšené samotným Leonardom ponúkajú skvelé miesto pre romantiku. Atmosféra, ktorou dýchajú bočné uličky, antikvariáty, starožitnosti, butiky, bary, reštaurácie, je dôvodom prečo sa táto zóna stala rajom pre umelcov a ľudí, ktorí zbožňujú rušný nočný život.
Samozrejme nemôžete odísť bez nákupov. Najznámejšie nákupné ulice Milána sú ohraničené štvorcom ulíc Via Montenapoleone, Via della Spiga, via Manzoni a Sant' Andrea. Nachádza sa tu neuveriteľné množstvo úžasných obchodov ako Armani, Prada, Miu Miu... Nečudujte sa, ak tu stretnete nejakú hollywoodsku celebritu. Vedľa Duoma sa nachádza obchodné centrum La Rinascente. Okrem toho, že na 7. poschodí sa dobre najete, musíte vedieť, že tu začínal svoju kariéru ako predavač Giorgio Armani.






Agadir (Maroko)

 V bereberskom dialekte znamená toto slovo opevnená sýpka. To platilo keď tak v minulosti, pretože dnes sa väčšina z 800 000 obyvateľov živí turizmom. Agadir je totiž jednou z najobľúbenejších a najpopulárnejších marockých destinácií (najmä medzi Severoeurópanmi). Vďačí tomu svojej vyrovnanej a stálej klíme a počasiu, ktoré ovplyvňuje Golfský prúd z Atlantiku a pohorie Ural za chrbtom. Vďaka nim je tu vyše 300 slnečných dní ročne, bez extrémnych horúčav v lete a príjemným počasím v zime s teplotou okolo 20 °C. Mesto bolo vybudované ako novodobé turistické centrum v európskom štýle.
 Agadir sa líši od typických marockých miest nielen európskym vzhľadom, ale aj katastrofou z roku 1960. 29. februára okolo polnoci zostalo po 15 strašných minútach 35-tisícové prístavné mesto zrovnané so zemou, pričom pochovalo takmer polovicu jeho obyvateľov. Zopakoval sa tak rok 1731. Historické centrum bolo takmer úplne zničené a stáž ostal len starý Kasbah nad mestom, odkiaľ je krásny výhľad na záliv. Na svahu pod citadelou je v arabčine napísané: " Boj sa Boha a cti si kráľa." Maročania sú však so svojimi berbersko-arabskými koreňmi húževntí a s obnovou mesta začali takmer hneď po zemetrasení.
 Nebolo by to snáď ani marocké mesto bez typickej  mediny, kde sa pri šálke mätového čaju a silnej kávy zjeednávajú donekonečna ceny. Pôvodná medina bola síce počas zemetrasenia zničený, ale v 90. rokoch bola postavená nová a v duchu tej pôvodnej. Čiže s úzkymi uličkami, malými obchodíkmi, námestím, kaviarničkami a amfiteátrom (miestom pre predvádzanie umenia). Za týmto projektom stojí Maročan talianskeho pôvodu, umelecký dekoratér Coco Polizz. Novej medine vdýchol berbersko-arabského ducha. Nájdte tu typické domy bohatých obchodníkov, riady, oblečenie... Avšak ruch, tlačenicu ľudí a somárikov nahradil pokoj a uhľadenosť. Niekomu sa to páči, niekomu nie. Preto niektorí radšej vyhľadávajú starobylé mestá ako Marakéš a Essaquira, kde mediny vyzerajú tak, ako vyzerali pred stovkami rokov.
 Pokiaľ uvidíte popásajúce sa kozy na vrcholoch stromov vo výške niekoľkých metrov, nemyslite si, že ste sa ocitli v nejakom filme. Tu je to totiž bežným javom. Medzi obľúbené pochúťky týchto kôz totiž patrí argan a jeho plody, ktoré pripomínajú veľké zelenožlté olivy. Netýka sa to však iba kôz. Aj miestne ženy si ním úž dávno ochraňujú pleť pred suchým a horúcim vzduchom zo Sahary. Vďaka vedeckým výskumom, ktoré dokázali, že vysoký obsah vitamíni E zabraňuje odparovaniu vlhkosti z pleti a jej stranutiu sa arganový olej, ktorý sa získava lisovaním jadier arganu, využíva aj v kozmetike popredných kozmetických firiem. Miestni ho pužívajú tiež do šalátov, kuskusu a nátierok. Keď sa opraží a zmieša s mandľami, medom alebo cukrom, je z neho veľmi dobrá maškrta. Arganový olej, ktorého liter vyjde približne 150 € je aj obľúbeným suvenírom.






Thasos (Grécko)

 Už keď sa blížite k brehom tohto najsevernejšieho gréckeho ostrova uvidíte množstvo stromov. Vďaka rozsiahlej zeleni dostal ostrov prívlastok smaragdový. Vznik mena sa viaže k legende o princovi (podľa ktorého dostal meno), ktorý išiel vyslobodiť svoju sestru Európu, ktorú uniesol Zeus. Sídlili tu aj sirény, ktoré spôsobili stroskotanie nejednej lode a odolal im len statočný Odyseus. Dnes má ostrov približne  16 000 obyvateľov a ako v každej turistickej destinácii, aj tu sa väčšina z nich živí turizmom. Hlavným mestom je Limenas Thasou, v preklade prístav, a tvorí vstupnú bránu ostrova. Niekoľkokrát denne odtiaľto odchádzajú a prichádzajú trajekty, spájajúce ostrov s pevninou. Na promenáde pozdĺž prístavu sa nachádza množstvo barov, reštaurácií, obchodov... Najzaujímavejšími antickými pamiatkami sú asi amfiteáter, Apolónova svätyňa a Agora (trhovisko).
 Každé mestečko na tomto ostrove  má námestíčko na ktorom sa nachádza obrovský strom. Pod ním je taverna, kde sa na ražňoch opeká jahňacina a kozľacina. Ich vôni len málokto odolá. Hneď ako si sadnete za stôl, rozprestrú naň biely papierový obrus s modrými obrysmi ostrova, prinesú krčah s vodou - vďaka klimatickým podmienkam, je to jeden z málagréckych ostrovo, ktoré nemajú problémy s vodou. Miestnou špecialitou je šalát z chobotníc. Chápadlá sa sušia na šnúrach v prístavoch, takže sa nezľaknite. Po ugrilovaní sa mäso zmieša s cibuľkou, olivami a olivovým olejom a vínnym octom.
 Na ostrove rastú mnohé ovocné stromy, napríklad granátové jablká, figy, orechy, gaštyny, mandle, avšak najrozšírenejšímí sú olivy. Na stromoch sa popásajú aj kozy, ktoré sú asi všade navôkol. Takisto olivový olej je význymným vývozným artiklom. Nájdte tu aj pestro pomaľované včelie úle. Med sa tu predáva v rôznych podobách, napríklad s príchuťou tymianu alebo orechov. Vo vnútrozemí sa nachádzajú kláštory, ktoré privítajú návštevníkov nielen srdečne, ale aj s lokumom, čo je kocka ovocného želé posypaná cukrom alebo kokosom, teda samozrejme pokiaľ nie je siesta.
 Ostrov obídete tak za dve hodiny, keďže po obvode meria len 100 kilometrov a polovicu pobrežia tvoria skalnaté, kamienkové a piesočné pláže. Náchádza sa tu ale aj mramorová pláž. Tvoria ju snehobiele kamienky, vďaka ktorým sa aj more sfarbuje dobiela. V okolí sa nachádzajú aj lomy, okolo ktorých nájdte odpadový materiál v podobe úlomkov maramoru rôznej veľkosti a tvaru. Už v antike patril mramor k najvýznamnejším stavebným a dekoračným materiálom a aj dnes sa používa na vykladanie schodov, kúpeľní, bazénov... Ten z thasosu je snehobiele a obsahuje drobné trblietky. Nazýva sa marmor Thasium a najvzácnejším druhom je Snow of Thasos, ktorý sa používa aj na zhotovovanie umeleckých diel.


Montreal (Kanada)

Montreal je po Paríži druhé najväčšie mesto na svete, kde je úradným jazykom francúzština. Za svoj rodný jazyk ju považuje až 56 % obyvateľstva, 25 % obyvateľov uvádza ako svoj rodný jazyk angličtinu a zvyšných 19 % iné jazyky. Pochopiteľne tu vznikajú bilingvále konverzácie, napr. angličtina-francúzština, nad ktorými sa ale nikto, okrem niektorých turistov, nepozastavuje. Montreal je vďaka svojej multikulturarite považovaný za klneot Severnej Ameriky, kde žije okolo 80 etnických skupín, čo sa prevaju množstvom rôznych festivalov, koncertov a iných spoločenských udalostí. Takisto je to miesto úžasných reštaurácií a je najväčším mestom v provincii Quebec, ktorá je ako jedniá z dvanástich teritórií Kanady francúzska.
Bazilika Notre Dame je jednou z najkrajších historických pamiatok v Kanade. Napriek svojej menovkyne v Paríži, táto je postavená v neogotickom štýle. Pôvodne to bola malá kaplnka, ktorá vznikla už začiatkom 17. storočia a vďaka prívalu prisťahovalcov, dostal mladý architekt James O'Donnell stať sa autorom prvého kostola v Kanade v tomto slohu. Vďaka významnej úlohe v náboženskom živote obyvateľov mesta, povýšil v roku 1982 Ján Pavol II. tento chrám na baziliku. Okrem nádhernej výzdoby, ktorá zahŕňa modrý strop s množstvom hviezd a výjavmi histórie náboženstva v Montreale, sa môže popýšiť skvostným organom z roku 1891, ktorý má 7000 píšťal, 4 klávesnice a 97 mechov. Ako takmer každý kostol, aj táto bazilika slúži na celebrovanie omší, krsty, pohreby, koncerty a smaozrejme svady, napríklad si pamätá svadbu Céline Dion a Reného Angélila v roku 1994.
Bicyklový taxík BIXI obľúbený najmä v Paríži, Lyone a Barcelone, sa aj v Montreale teší veľkej obľube. V roku 2009 otvorili 300 parkovísk s 3000 bicyklami. Za požičanie sa platí kreditnou kartou na parkovisku a vďaka veľkej obľube sa počet bicyklov zvyšuje. Krádež nie je vďaka GPS systému možná a bicykel sa po prekročení výpožičnej lehoty automaticky zablokuje. Aj z tohto dôvodu je cena jedného bicykla 2000 kanadských dolárov.
200 reštaurácií, 1700 butikov, 30 kín, 9 hotelov, 40 bánk, 5 univerzít, 2 zimné štadióny, 7 staníc metra, 4 vlakové stanice, autobusové nástupištia, múzeá, obchodné centrá, obytné budovy... To všetko nájdete v najväčšom podzemnom komplexe na svete, ktorý je prepojený 32 km dlhými tunelmi a rozprestiera sa na ploche 12 km štvorcových. Pre nás fenomén, pre nich bežná vec, kadiaľ prejde denne približne pol milióna ľudí. Má to tú výhodu, že ak sa v zime kamkoľvek vyberiete, či už na predstavenie, na prednášku alebo k lekárovi, nepotrebujete kabát, ani čiapku, aby sa sa ochránili pred snehom. Naopak v lete vám samozrejmá klimatizácia zabezpečí komfort bez potu. Ale je to naozaj také úžasné, nevidieť krásu  sveta na zemou a úžasnú oblohu a cítiť čerstvý vzduch a spev vtákov a žbnkot rieky a...






Drážďany (Nemecko)

Práve toto je to miesto, kde vznikli legendárne scény filmu Tri oriešky pre Popolušku, bolo to na loveckom zámku Moritzburg na predmestí Ďrážďan. Dostať sa sem je možné loďou - historicky vernou kópiou parníkov, ktoré kotvia v prístave na Labe. Pokiaľ si to chcete naozaj užiť, zakúpte si tematický lístok, oblečte sa v štýle 20.rokov, tancujte do rytmu dobového jazzu a nechajte sa ponúkať šampanským od pánov vo frakoch. No a nakoniec si urobte fotku na schodišti, po ktorom ste toľkokrát videli utekať vystrašenú, no napriek tomu šťastnú, Popolušku.
Sächsische Staatsoper je naozaj výnimočná svojou ústretovosťou voči študentom, ktorým ponúka často až 70 % zľavy na lístky. Stačí, ak počkajú pred predstavením pri bočnom vchode a dostanú lístky na tých najlepších miestach (teda ak sa nevypredali, samozrejme). Okrem grandióznych opier, si tu môžete pozrieť aj baletné predstavenie, napríklad jedno z mojich najobľúbenejších - Šípkovú Ruženku.
Štvrť Neustadt je absolútnym kontrastom krásneho historického Altstadtu. Je to akési miesto bohémov, maliarov, básnikov, spisovateľov, hudobníkov..., ktorý po revolúcii vyhlásili tzv. Bunte Republik Neustadt. Nájdete tu ľudí sediacich na ulici v kruhu ako diskutujú o knihe, recitujú poéziu, o kúsok ďalej sa zase tancuje... A aj architektúra je naozaj svojská. Ako podľa jednej šablóny vybudované komunistické budovy sú premené na niečo, z čoho srší hlásanie slobody.
Pokiaľ ste už navštívili všetky galérie a múzeá v meste, no stále by ste ešte niečo radi vydeli, prípadne videli niečo iné, určite navštívte v spomínanej štvrti alternatívneho umenia galériu Kunsthaus. Je pomerne nenápadná medzi uličkami štvrte, no naozaj stojí za to, ak holdujete takémuto typu umenia (ja nie a aj napriek tomu ma to celkom zaujalo). Najlepšie urobíte, ak sa tam vyberiete v piatok, kedy je vstup, vďaka príspevkom saskej národnej kltúrnej agentúry, zadarmo. Alebo v nedeľu, keď vás galériou prevedie sprievodca, ktorý vám umožní lepšie pochopiť napr. záves z telefónnych kariet, ustavične vyzváňajúci mobil v pozadí, koberec z mobilných telefónov, miestnosť plnú odpadkov a na stene jediný škrabanec... A možno, možno vás zavedú aj do podzemia.






Kambodža (Juhovýchodná Ázia)

 Mestečko Battambang ponúka školu varenia, kde sa ľudia z rôznych kútov sveta môžu naučiť typické karí či kambodžskú slepačiu polievku. Do tajov miestnej kuchyne vás zasvätí kuchár, ktorý sa s vami tiež vyberie na trh, kde nakúpite potrebné suroviny. Narozdiel od tých našich, tento ponúka oveľa viac česrvej zeleniny a ovocia a mäsa. Potom sa môžete pustiť do varenia jedla plného vône korenia a kokosového mlieka a aby som nezabudla, citrónovej trávy.
 Angkor Vat je priam ôsmym divom sveta! Je to asi najväčší náboženský komplex vôbec. Obrovský celok, zložený z jednotlivých zoskupení chrámov. Východ slnka nad týmto miestom ponúka turistom úžasný zážitok spojený s nezameniteľnou atmosférou. Po prekonaní prvého návalu turistov, tvoreného prevažne Číňanmi a Japoncami s najnovšími fotoaparátmi, sa vám otvorí nádherný pohľad na skvostnú architektúru a niečo neopísateľné. Návštevy fungujú prostredníctvom permanentiek, ktoré sú jednodňové, trojdňové alebo päťdňové. Pokiaľ ste zanieteným milovníkom histórie a architektúry a umenia (tak ako ja), určite si zaobstarajte tú najdlhšiu. Asi najzaujímavejším chrámom je chrám Ta Prohm, ale každý jeden z totho množstva má v sebe to svoje jedniečné čaro.
 Bambusový vláčik "nori" okrem Kambodže premáva aj vo Venezuele a Kolumbii. Asi najpopulárnejším lacným spoôsobom dobravy je v miestnom meste Pursat. Jedná sa o motor z motorky, ktorý je pripevnený na platňu z bambusov, na ktorej tróni ratanový koberec. Rýchlosť po koľajniciach - približne 20-25 km/h. Všetko riadi šofér, upozorňuje na vytŕčajúce konáre, steblá trávy, poletujúce vtáctvo, pobehujúcich domácich... Napriek tomu, že asi 45 km dlhá cesta trvá asi hodinu a pol, je to nezabudnuteľný zážitok!
 Racky Thy je hrdina Kambodže. Ako malý bol odvlečený od rodiny a keďže žil počas neveľmi šťastných dôb vlády Červených Kmérov, musel ťažko pracovať v pracovnom tábore. Pokiaľ jeho práca nebola dostatočná, nechali ho hladovať niekoľko dní a potom ho zase odvliekli späť a zase musel poslúchať kruté príkazy. Podarilo samu však utiecť do lesa, kde našiel dom svojich starých rodičov. Tam sa zaprsahal, že bude pomáhať chudobným ľuďom, a tak založil školu s výučbou angličtiny pre chudobné deti. Turisti môžu škole pomôcť finančne, ale oveľa jedinečnejším a zaujímavejším spôsobom je to, že môžu deti sami vyučovať, a tak im odovzdať mnohé skúsenosti či poznatky...






Samarkand (Uzbekistan)

S mestom sa nerozlučne spája meno jeho krutého vládcu Timura. Narodil sa neďaleko Samarkandu, urobil z neho hlavné a výstavné mesto a nakoniec ho tu  aj pochovali. Zomrel nečakane počas príprav na veľkú výpravu do Číny. Blížila sa zima a aby nezamrzol, stále sa nalieval alkoholom. Jeho oslabené telo prechladlo a to sa mu stalo osudným. Po smrti ho uložili do nádhernej hrobky Guri Emir. Keď v roku 1941 chceli sovietski vedci preskúmať jeho pozostatky, našli po otvorení sarkofágu odkaz: "Kto otvorí tento hrob, bude zničený ukrutnejším nepriateľom, než som bol ja." O pár dní napadlo Nemecko Sovietsky zväz! V roku 1942 hrobku znovu zatvorili a rozohrala sa bitka o Stalingrad, ktorá znamenala dôležitý zlom v 2. svetovej vojne. Je asi jasné, že sa v blízkej (aj ďalekej) budúcnosti nebude nikto hrobku pokúšať otvoriť. Dnes patrí Guri Emir k najvýznamnejším pútnickým miestam Uzbekov.

Timur chcel svoju moc demonštrovať aj prostredníctvom arcgitektúry, a tak dal postaviť najväčšiu mešitu na svete. Pomenoval ju po svojej manželke Bibi Chanum. Stavby však išli pomaly a keďže sa Bibi bála, že sa mešita nestihne dokončiť do príchodu jej manžela z výprav, poprosila staviteľa o urýchlenie. Ten jej to sľúbil, no vypýtal si za to bozk. Timur sa to dozvedel a daj ju zhodiť z veže mešity. Legenda hovorí, že jej posledným prianím bolo obliecť si všetky hodvábne šaty, ktoré mala, čím sa zachránila a na svete bol padák. Rozmery mešity boli ale na vtedajšie pomery obrovské a statika pokryvkávala - minarety a kupoly sa začali rúcať a všetko to zavŕšili časté otrasy pôdy a tak sa z tejto nádhernej stavby stala ruina. Od roku 1974 však prebiehajú  rekonštrukcie celého areálu.
Po tom, čo sa toto mesto stalo v 14. storočí hlavným mestom Timurovej ríše, začalo ešte viac prekvitať (už predtým bolo strediskom na Hodvábnej ceste). Veď nie je veľa miest, ktoré majú námestia s najlepšími islamskými školami "medresami", alebo ktorého námestie obklopujú tri katedrály - z jednej strany katedrála nie je, aby sa ľudia mohli kochať jeho krásou. Na tomto veľkolepom námestí sa konali súdy, vyhlasovali zákony, trhy, takisto to bolo miesto októbrovej revolúcie (aj keď s dvojtýždňovým oneskorením). No a práve tu začali uzbecké ženy páliť závoje z konskej srsti, ktoré museli až dovtedy nosiť, aby im zahaľovali tvár.
V susedstve mešity Bibi Chanum sa nachádza najväčší trh - Siab. Predávajú sa tu výrobky od výmyslu sveta a všetko to krásne dotvára veľkolepá historická stvaba v pozadí. Predáva sa tu chlieb, ktorý síce vyzerá na prvý pohľad obyčajne, no chutí inak - lepšie. A keďže to vedel aj Timur, nosil so sebou na výpravy pekárov - stále to však nebolo ono. Chlebu totiž tú úžasnú chuť dodával práve samarkandský vzduch. Nechal si ho preto posielať spolu so sladkými dyňami a cukrovými melónmi, ktoré boli vychýrené svojou chuťou a preto putovali v bronzových nádobách s ľadom až na stól perzského šacha či kalifa z Bagdadu. Dodnes patria k hlavnému produktu a dokonca putujú obalené igelitom lietdlom do rôznych kútov sveta.






Mníchov (Nemecko)

Ak vo vás drieme duch umelca či bohéma, nemusíte sa hneď vydať iba na Montmartre do Paríža. Aj Mníchov má svoju štvrť maliarov, literátov, večných rojkov, neuznaných filozofov... Je to štvrť Schwabing. Nachádza sa v severnej časti Mníchova a vchádza sa do nej naozaj veľkolepo- cez víťazný oblúk! Vráťme sa do 19. a 20. storočia, kedy sem prúdili umelci významných miena tvorili nesmrteľné diela, ako napríklad Thomas Mann a Heinrich Mann, Bertold Brecht, Rainer Maria Rilke... Konkrétne Thomas Mann v jednom zo svojich diel napísal: "Mníchov žiari". A Mníchov skutočne žiaril. V tejto štvrti dokonca žil istý čas aj Lenin so svojou manželkou Nadeždou Krupskou  a založil tu so svojimi stúpencami časopis Iskra. Dnes je Schwabing domovom vyššej strednej triedy, ktorá obýva krásne vysoké meštianske domy. Okrem nich tu vytvárajú nádhernú atmosféru aj útulné pekárničky a kaviarne, z ktorých sa šíri neodolateľná vôňa.
 Cestovanie v Mníchove je pohodlné, prehľadné a nemecky presné (o nemeckej presnosti viem svoje, keďže sama mám nemecké korene :-)). Ako v každom veľkom meste, aj tu je najrýchlejším spôsobom dopravy metro. Okrem klasického U-bahn metra, ktoré má šesť liniek, tu jazdí aj tzv. S-bahn - vlaky, ktorých určitá časť trate vedie pod zemou, no keďže linky vedú aj na predmestia a vidiek v okolí Mníchova, časť trate je tiež nad zemou. Dômyselne preto prepájajú centrum mesta, napríklad radnicu, s pokojným vidiekom. Dopravu v meste dopĺňajú takisto električky a autobusy. Čoraz viac ľudí v rámci ekologizácie však využíva bicykle ako relatívne rýchly a zdravý spôsob dopravy. Nie je výnimkou, ak ráno uvidíte elegantne oblečenú dámu v kostýme, cestujúcu nie v luxusnom aute, ale na bicykli.
Napriek krásam Mníchova sa väčšine ľudí spája toto mesto s Oktoberfestom. Moc týchto šiestich pivovarov je taká veľká, že na tomto pivnom festivale dostanete kúpiť výhradne pivo ich výroby. To, že toto mesto je svojou pivnou tradíciou povestném dokazuje aj fakt, že priemerná spotreba piva je o 35% vyššia ako celkový priemer Nemecka. Vznik týchto pivných kolosov, Lowenbräu, Hofbräuhaus, Hacker-Pschorr, Pualaner, Augustiner, Spaten, sa väčšinou spája s mníšskymi rádmi, ktorí varili pivo už od roku 1328.
 Najvýznamnejší z množstva mníchovských kostolov, Frauenkirche, ktorý je zasvätený Panne Márii, má naozaj významné postavenie. V centre mesta zakázali stavať budvy vyššie ako sú veže kostola, čo je približne 100 metrov. Stavebným materiálom sú tehly. Zrejem z dôvodu finančných problémov a vzdialenosti lomov. Ponúka až 20 000 miest na sedenia, hoci pri ukončení stavby, v 15. storočí, žilo v Mníchove len 13 000 ľudí. Pravdepodobne sa rátalo s narastajúcim množstvom katolíkov. Typickým znakom chrámu je diablova stopa v podobe čierneho odtlačku na zemi. Viažu sa k nej dve legendy. Prvá hovorí, že sa diabol vysmieval staviteľovi Jorgovi von Halsbachovi, že stavia kostol bez okien. On ich však šikovne ukryl za stĺpy. Tá druhá zase hovorí, že sa s ním stavil, že kostol nebude mať okná. Potom však zistil, že bol oklamaný a tak už nikdy nemohol vstúpiť do vysväteného chrámu. Od hnevu dupol tak silno, až tam dodnes zostala jeho stopa. Jeho duch sa vraj dodnes preháňa ako zúrivý vietor okolo chrámu.





Hočiminovo mesto (Vietnam)

Pri návšteve tohto mesta určite nesmiete vynechať návštevu mestského divadla HCM City Municipal Theatre a jeho nové predstavenie The Soul of Viet Nam. Vy stúpenie trvá hodinu a predstaví sa tu asi 60 účinkujúcich. Hra sa skladá z troch šastí. Prvá rozpráva príbeh sestier Trung. Tieto sestry viedli povstanie proti Číňanom počas prvého storočia náško letopočtu. Jazdili pri rom na slonoch, čo uvidíte aj v samotnej divadelnej hre. Druhá časť je o každodennom živote, sprevádzanom ľudovou hudbou a modernou operou z juhu. No a tá tretia vykresľuje pestrofarebný život v najväčšom vietnamskom meste - v Saigone. Toto veľkolepé vystúpenie si môžete pozrieť dvakrát za mesiac a to v 15. a 23. deň v mesiaci.
 Po pol hodine taxíkom sa dostanete do obľúbeného parku Běnh Qu - oázy pokoja, ktorá kontrastuje so sivou výstavbou mesta. Nájdete tu množstvo krásnych rozkvitnutých exotických kvetov, bambusových mostíkov, fontán... Toto miesto sa vďaka svojej kráse stalo obľúbeným mestom pre novomanželov (ktorých tu stretnete každý deň a nielen jeden pár), ktorý sa tu fotia svoje svadobné fotky. Sprevádza ich takisto tím starajúci sa o make-up, vlasy, oblečenie, osvetlenie, občerstvenie, tieň. Okrem svadobných šiat sa nevesta fotí vo večerných róbach a v tradičnom odeve áo dŕi, spolu so ženíchom v áo g m. U nich sa ale svadobné fotky robia pár týždňov pred svadbou, aby si ich mohli hostia na svadobnej hostiny prezerať.
Vietnam je tým pravým miestom na doplnenie šatníka na mieru ušitými kúskami. Zručné krajčírky totiž ušijú takmer všetko a stačí im len obrázok či fotka. V meste nájdete ulice, kde stojí jeden krajčírsky salón za druhým, napríklad ulica Le Van S. Niektoré sa špecializujú len na šitie tradičného dámskeho (vyššie spoenutého) odevu, iné šijú aj pre pánov aj pre dámy, ďalšie sa zase zameriavajú len na jednoduché kúsky. Látku si môžete vybrať u krajčírky alebo na tržnici Ch Tan D nh, kde pri prehrabávaní sa všetkým možným splyniete s miestnym davom, ktorý tu nakupuje tiež.
 História umenia lakovaného dreva siaha do 3. storočia p.n.l. Nenájdete ju však len vo Vietname, ale aj v Číne, Barme, či Japonsku. Každá krajina má však vlastný štýl. Čo sa týka Vietnamu je to motív zachytávajúci vážky, dievčatá v národnom odeve a život na vidieku. Použitý lak sa vyrába zo živice stromov rastúcich v horských oblastiach juhovýchodnej Ázie, pričom na jeden výrobok sa musí použiť 50 vrstiev a každá z nich sa musí vyhladiť a vyleštiť. Výrobu týchto diel môžte pozorovať v dielni firmy Phuong Nam, kde si rôzne výrobky môžete aj zakúpiť. Toto zaujímavé umenie sa dokonca vyučuje aj na univerzite.